LetuskavDubaji

Vienna 3.-5. oktobra 2008

Tak toto bol jeden z najlepších víkendov, aký som vôbec zažila od svojho príchodu do Dubaja – tuto očividnú zásluhu samozrejme pripisujem skutočnosti, že svoj čas som efektívne trávila práve mimo EmirátovJ Nadšená predstavou ducha európskej kultúry v historickej Viedni a blízkosťou rodnej domoviny, som na ranný let DXB – VIE nastupovala v skvelej nálade, ktorá sa znásobila pri pohľade na poloprázdnu economy class s nezvykle nízkym počtom pasažierov.  Posádka bola absolútne skvela, Purser, ďalší milý chlapík z Libanonu, k nám do zadnej galley občas zabehol zdieľať svoje vtipne zážitky a dojmy, takže 5 hodinový let ubehol mimoriadne rýchlo a všetci sme sa neskonale tešili na prijemne strávený víkend v jednej z najkrajších metropol Európy. Dokonca i prechod klasickou odletovou halou po vystúpení z lietadla mal v sebe neskonale čaro – súdiac podľa reakcii okolopostavajucich cestujúcich, ktorí si mohli na nás oči ponechať, ľudia sú  z nejakého dôvodu neskutočne fascinovaní  tou našou béžovou uniformou, efektne doplnenou milým červeným klobúčikom a bielym závojom. Bolo to takmer surealne – pred dvoma mesiacmi som pri odchode do Dubaja len ťažko udržiavala slzy, vydesená z cudzej reality, ktorá ma čakala a teraz, po dlhých a ťažkých týždňoch strávených zvykaním si na letuskovsky život, som sa nedokázala prestať usmievať. Letiskový minibus nás odviezol do hotela Marriott priamo v centre Viedne, pričom pri vystupovaní som sa neubránila sentimentálnemu dojatiu s kvapiek dažďa, ktoré dopadali na moju tvar – pravý dážď, vietor a zima! Onedlho som sa stretla s dvoma letuškami Ellou z Filipín (povodne povolanie zubná lekárka) a Vipadou z Thajska (nováčik ako ja) na recepcii a vydali sme sa smerom k Štefanskej katedrále vychutnávať si pravú európsku históriu a kochať sa pohľadom na okolitý turisticky ruch. Vyhladnuté sme zaparkovali v blízkej reštaurácii a objednali si – ako inak – pravý viedensky bravčový schnitzel, ktorý mi chutil priam božský.  Po návrate do hotela sme narazili na zvyšok posádky, ku ktorej sa pripojili naši dvaja sympatickí piloti v stredných rokoch a vybrali sme sa otestovať domáce pivo do pubu 1516, kde sme sa v obzvlášť prijemnom rozhovore zdržali do neskorých večerných hodín. Ďalší deň ráno som využila ponuku jedného z pilotov a zamierili sme do neďalekej národnej galérie Belvedere, kde sme si prezreli výstavu čarovných diel Gustava Klimta a túlali sa po sviežo zelených záhradách, ktoré obklopujú tento mimoriadne nádherný objekt. Ako sa deň chýlil k obedu, moja nálada postupne upadala pri pomyslení, že sa onedlho opäť vrátim medzi svoje štyri hotelové steny a rozostavaný predhotelovy terén, no ako sa ukázalo, moja šťastná hviezda opäť zaúradovala. Po príchode do izby som si našla odkaz od Purser, že ja a Vipada zostáváme v hoteli o deň dlhšie kvôli zmenenej konfigurácii lietadla a teda naspäť do Dubaja poletíme o deň neskôr s inou posádkou. Na jednej strane som sa prirodzene potešila (ďalšie diéty vo vačku), no posádka mi tak neskutočne sadla, že mi bolo fakt ľúto neletieť s nimi spať a tak sme sa všetci vyobjímali, zaželali si šťastný let a každý sa pobral svojou cestou. My s Vipadou sme si to zamierili opäť do mesta na vynikajúci schnitzel a utratiť novozískané diéty na menšie nákupy, no a na druhy deň, počas krásneho jasného rána, som ju vytiahla na slnkom zaliaty Belvedere – tentokrat ja v roli sprievodcu. Napriek viedenskej mape v kapse som sice mierne pobludila v historickych ulickach, no k cielu sme sa predsa len dostali a ten úzasny pohlad stal vazne za to. Onedlho nám bolo treba pobrať sa späť a pripraviť sa na spiatočný let s novou posádkou, ktorá sa našťastie ukázala byt vcelku znesiteľná. Menej radostnou bola skutočnosť absolútne narvaného lietadla, co vo mne vyvolalo neskonalý udiv – Prečo chce preboha vôbec niekto cestovať práve do umelého Dubaja? Zopár strašne zlatých Slovákov, ktorých som objavila v economy class, však malo vo veci absolútne jasno – dovolenka na Jumeirah Beach. Hm, každý mame iné predstavy o trávení zamestnávateľom dotovaného voľného času, no z vlastného pozorovania viem, že drvivá väčšina cabin crew, ktorá precestovala a videla cely svet, sa masovo hrnie tráviť svoje voľne dni práve do starej dobrej Európy – Miláno a Ženeva patria medzi absolútny top. Život na Dubajskej pusti vo mne, ako sa zdá,  rovnako akútne zmobilizoval európskeho ducha, preto som neskonale rada, že zajtra budem opäť sedieť v lietadle smer Vienna Schwechat Airport....