LetuskavDubaji

24. septembra 2008

Manchester layover ako prvý operačný let, počas ktorého som fungovala ako plnohodnotný člen posádky, mi  v rámci zoceľovania nervovej sústavy opäť raz pripravil zopár zaujímavých momentov. Počas čakania na autobus v hoteli som sa náhodne dala do reči so sympatickou Janine z Fidži a vzápätí sme zistili, že obe cestujeme do rovnakej destinácie. Cesta autobusom do Emirates Headquartes v poobednej premávke trvala celu večnosť vďaka šoférovi, ktorý zdolaný únavou a teplom, si pred hotelom zdriemol a z ospalých mrákot sa prebral vďaka hotelovému vrátnikovi, ktorého sme, v neblahej predtuche možného offloadovania z letu v prípade meškania vyslali, aby mu šiel vykrútiť krk. Do briefingovej miestnosti sme dobehli ako posledné, pozorované bedlivým zrakom zamračeného Purser. Jeho rečový prejav mi vzápätí pripomenul istú, mimoriadne vtipnú scénku z môjho obľúbeného Monty Pyton’s Life of Brian, pri ktorej dodnes slzím od smiechu. Nebudem špecifikovať, ale priznám sa, že sústrediť sa s chladnou tvarou a najmä porozumieť reči jeho kmeňa ma stálo nemalé úsilie. Zvysok posádky pôsobil nemastnym-neslanym dojmom, umele usmevy, snaha zaimponovať SFS a očividná absencia reálneho záujmu o druhých. Apropo SFS, ako som mala moznost coskoro zistit, patrila presne k tomu typu ludi, ktori su patologicky posadnuti vlastnou dôlezitostou a siahodlne prejavy, ktorými pomstychtivo ničia svoje okolie, im spôsobujú zjavnú extázu. Alebo slovami Janine, ktorá jej povahove črty vystihla počas letu nasledovne: „What a bitch.“ Ako nováčik som samozrejme neunikla jej zhubnej pozornosti počas nasledovných 7,5 hodín letu, ktoré som strávila v zadnej galley pri alokovanej pozícii R5 door. Predsavzala si totiz otestovať všetky moje doterajšie poznatky o detailnom obsahu kontajnerov, predletovej kontrole bezpečnostného prístrojov pri jednotlivých dverách, pričom jej maniakálna fantázia vrcholila vo chvíli, kedy odo mňa dolovala manifestáciu ukážky môjho jednania s jedným z pasažierov, ktorých Emirates označujú, vďaka pravidelnému cestovaniu našimi linkami, za tzv. High-valued customers. Predpokladám, že ak by som jej vyjavila, že svoje momentálne povolanie letušky považujem výlučne za „career break“ a moje životné ambície nesiahajú zrovna k vysoko žiadanému prestupu do Business a First Class, tak sa hystericky skláti na zem v hysterickom ataku a vyfackuje ma z lietadla.

Do Manchestru sme dorazili večer a presunuli sa do hotela, ktorý je priamo prepojený s letiskovým terminálom. Počas check-in som mala možnosť poobzerať si zvyšok posádky, ktorý sa počas letu nachádzal v Business Class a na návštevu do Economy sa unúval pravdepodobne výlučne pod hrozbou násilia. Výsledok môjho pozorovania bol nasledovný – Business do not hang out with Economy. Dve letušky a dvaja stewardi napriek príjemnému vzhľadu nestáli ani len o zdvorilostnú konverzáciu. A keďže nikto sa nemal k organizácii spoločného drinku, pobrala som sa do izby, zhodila zo seba uniformu a prepočítala si svoje prvé diéty v librách. Voľný prístup k internetu ma zlákal skontrolovať si maily, pričom s potešením som zistila, že môj blog a streštené postrehy vcelku lákajú pozornosť - ďakujem všetkým čitateľom za vyjavenú podporuJ

Na druhy deň som si neodpustila malú prechádzku v okolí hotela a vychutnala si pohľad na tú úžasnú zeleň a dostupnú infraštruktúru. Okolo obeda som narazila na Caroline, letušku z Indie, ktorá mala namierene do centra mesta, tak som sa k nej pridala a popoludnie strávila v uliciach Manchestru blúmanim po obchodoch. Moja najcennejšia trofej – bravčova paštéta z regálu potravín Somerfield`s. Nemôžem sa dočkať až ju konečne ochutnám! Deň ubehol rýchlo a onedlho bolo treba chystať sa na let. Počas čakania na príchod pasažierov v letiskovej hale nám zamračený Purser opäť demonštroval svoje privetivé povahové črty a zakázal nám čítat akúkoľvek tlač, ktorá bola pripravená pre cestujúcich. V procese zoceľovania charakteru som si vypočula verdikt – R3 door. A sakra...zostalo mi mierne mdlo pri predstave zotrvať úplne sama pri emergency exit door navyše tvarou k pasažierom. K tomuto pocitu sa počas rolovania po dráhe pridalo búšenie srdca a narastajúca panika. V rámci môjho neskonalého šťastia byť kontinuálne vystavená stresovým a záťažovým situáciám ma predtucha problémového štartu opäť raz nesklamala. V momente, kedy sme sa už už mali odlepiť z miesta, lietadlo zrazu zastalo a kapitán ohlásil: „Cabin Crew prepare doors for arrival.“ Čo, prečo??? Mierne roztrasená som podľa postupu odistila dvere a čakala na ďalšie inštrukcie, ktorými bola následná kontrola  a overenie batožiny pasažierov. Ukázalo sa, že niekomu v Business Class prišlo zle a rozhodol sa vystúpiť z lietadla. Uf, aspoň že tak. Mať totiž na palube vo výške 35 tisíc stôp zdravotnú pohotovosť je číre koledovanie si o trvale zmeny na koronárnych cievach a ja si teda infarkt, počas svojho pobytu v Dubaji fakt uhnať nemienim. Zvyšok letu už prebehol pokojne, cestujúci si prežitú traumu kompenzovali zvýšenou konzumáciou alkoholu a našťastie v rámci nočného letu upadla väčšina z nich do rýchleho spánku. Pristali sme o ďalších osem hodín v horúcom Dubaji a počas cesty v autobuse som si uvedomila nasledovné – stala sa zo mňa skutočná letuška...