LetuskavDubaji

Na mojej bizardnej dráhe života v oblakoch počas druhého layover vo Viedni opäť raz zaúradoval starý dobrý Murphy v nasledovnej verzii – teš sa a budeš po zásluhe potrestaná. Tak ako bol prvý výlet do tejto historickej metropoly absolútnym potešením, let nasledovný sa ukázal byť priam dokonalou živelnou pohromou. Keď mi prednedávnom jeden pilot tvrdil, že obmedzený priestor lietadla v kombinácii s prebytkom rôznorodých ľudských charakterov, špecifík a pováh, odhaľuje v osobnosti jedinca črty výrazne patologické, brala som ho na ľahkú váhu vďaka mojej prívetivej náture a príkladnym spôsobom, ktoré mi umožňuju - bez ohľadu na vek, príslušnosť, vierovyznanie a rasu – pristupovať k ľuďom spravidla roztomilo a priateľsky. Druhý viedenský let jeho prorocké slova maximálne potvrdil a moju prostoduchú dobrotivosť náležite pomstychtivo odmenil. Tentokrát mi do cesty prišlo hromadné nešťastie menom D.H., prapodivné stvorenie slovenského pôvodu (toho času v šťastnom manželstve s občanom britského pôvodu), s ktorou som mala tú česť zdieľať priestor zadnej galley a neskonale žasnúť nad závadným výchovným pôsobením, ktoré ho sa jej počas života pravdepodobne dostalo v priam toxických dávkach. Ani bystrosť bohužiaľ zjavne nebola jej prednosťou, ako náležite demonštrovala na predletovom brífingu svojimi chabými odpoveďami na nastolené témy. Najväčším prekvapením sa však ukázal očividný nezáujem komunikovať s rodákom v rodnej reči a absolútna ignorácia mojej osoby z pohnútok mne neznámych, ktoré, ako sa počas letu ukázalo, dokázala plynule rozširovať a prehlbovať. Z celkového poctu šesť letušiek na economy class (des a hrúza čo do výšky intelektu a priateľskej povahy) - na ceste do Viedne mimoriadne poloprázdny - som bola zhodou nevysvetlených okolnosti jediná, ktorú uznala za nehodnú jej pozornosti a spoločenskej konverzácie. Na strane druhej som tým však šťastlivo unikla jej slabomyslenemu spôsobu vtipkovania a deklarácie životných postojov, ktorými sa snažila vehementne zaujať ostatných. Keď som jej počas obedného servisu v kabíne, v snahe vydolovať z nej aspoň minimálny naznak slušného zaobchádzania s nováčikom na palube a krajanom v jednej osobe, otvorene povedala, že na mňa môže prehovoriť aj v reči rodného kmeňa, zaliečavým britským prízvukom mi vyjavila: „Nooo, it`s much easier like this....“ Týmto jedinečným momentom sa  naša nevyhnutná palubná interakcia na trase DXB-VIE-DXB definitívne uzavrela a ja, značne konšternovaná, som si do zbierky životných skúsenosti mohla pripísať nasledovné – Horší ako mor, cholera a ebola dohromady, je čistokrvný Slovák, čo sa na inú národnosť túži hrať a zo svojej pamäti matičku rodnú zem vymazať...

Z lietadla som vďaka jej blahodarnému pôsobeniu samozrejme odchádzala v primerane mizernej nálade, ktorú zlepšovala iba lákavá predstava šťastlivého rodinného stretnutia, vydolovaného od svojich príbuzných, ktorí po miernom blúdení centrom Viedne predsa len dorazili priamo na hotel a zásobili ma množstvom zimného oblečenia, paštét, tekvicových jadierok a kníh.  Druhy deň ráno som si vyšla na prechádzku po Kärntner Strasse, vychutnala si kávu a pannini v maličkom Coffeeshope, zakúpila zopár predražených suvenírov, pripomínajúc mi prvú blaženú návštevu tohto malebného mesta a pomaly sa chystala na spiatočný let do Dubaja. Neblahá predtucha full economy load sa, ako ináč, ukázala byť opäť pravdivá. Tentokrat sme však boli postihnutí 70-clennou skupinou maďarských turistov v strednom vyššom veku, ktorí si predsavzali spríjemniť si 5 hodinový let neobmedzenou konzumáciou alkoholických nápojov a vytrvalým hromadným zgrupovaním sa v oblastiach dverí, toaliet a uličiek medzi sedadlami, čím efektívne zablokovali plynulý chod podávaného servisu. Počas večerných letov býva spravidla zvykom, že cestujúci sa uložia postupne k spánku a letušky tak majú čas, po ukončení servisu, v pokoji sa najesť a trochu si oddýchnuť. Včerajší let sa tak ukázal byť čistou nočnou morou, vďaka ktorému sme boli celých 5 hodín na nohách a neprestajne sa vláčili hore-dolu kabínou, predierajúc sa davmi postavajúcich pasažierov,  v snahe naplniť rastúce požiadavky na množstvo servírovaného alkoholu. Výsledkom bola atmosféra krčmy 4. cenovej skupiny a samozrejme rastúca družná nálada cestujúcich, predovšetkým mužského pohlavia, ktorých to neodolateľne ťahalo do zadnej galley za účelom mámenia ďalších zásob pijatiky a oblažovania prítomných, nadmieru vyťažených letušiek, svojim inkoherentnym spoločenským prejavom. Milé rozptýlenie mi opäť raz pripravili skupinky veľmi príjemných dovolenkujúcich Slovákov, ktorých obrovská radosť nad započutím rodnej reči na palube arabskej spoločnosti, bola očividná a nefalšovaná - na predošlom lete sa so mnou dokonca jeden mladík odfotil a tento raz ma takmer vyobjímala skupina fakt zlatých tetušiek, s ktorými som prehodila reč o živote v Dubaji. Vďaka tomu som z lietadla po pristáti,  napriek zničujúcej únave a nadmernému vyčerpaniu, odchádzala s úsmevom na tvarí. Na hotel som dorazila okolo pol jednej v noci,  boriac sa s ťažkým kufrom a okolitým pieskom, zapla klímu v izbe, hodila sprchu a dokotúľala sa polomŕtva do postele. Ďalší let je tak za mnou, Viedeň ma čaká opäť raz za dva dni, no už teraz tuho rozmýšľam, či si ju nevymením za niečo iné...musím zbehnúť do posilňovne načerpať trochu energie a dať sa fyzicky dohromady, lebo z predstavy rovnako vyčerpávajúceho ďalšieho letu, mi zostalo akosi mdlo. Vrátane pomyslenia na rovnako „prívetivých“ členov posádky...ale čo už, nemôže byť každý jeden deň sviatok, že áno. A okrem toho, ako tak pozorujem, prežité momenty vo mne leda tak upevňujú literárneho ducha...J